Meno nového šéfa Ústavu pamäti národa už konečne poznáme. Neprislúcha mi súdiť ho. To, či ide o človeka kompetentného alebo nekompetentného, ukáže čas a výsledky jeho práce, ktoré sa odzrkadlia aj na práci celej inštitúcie. Bodaj by to bola dobrá voľba…
Naťahovačky s odsadením tohto miesta však znova raz pripomínali hru, ktorú rovno pred očami občanov rozohrali politici. A pravidlá hry našich politikov sa často menia zo dňa na deň.
To, že máme ÚPN, považujem za veľký úspech. To, čo robí, čomu sa táto inštitúcia venuje, považujem za veľký prínos. Je to ustanovizeň plná historikov a odborníkov na dané témy – najmä na moderné dejiny slovenského národa. Nechcem glorifikovať ani používať superlatívy. Iste, každá inštitúcia má svoje problémy, či už finančné, personálne, vzťahové, možno do určitej miery aj odborné. Vo viacerých, ak nie vo všetkých, sférach by to v súčasnom Slovensku mohlo fungovať lepšie, ako to funguje.
Činnosť ÚPN nesledujem možno úplne podrobne, ale určite do tej miery, do akej mi osobne a osobnostne pomáha, zaujíma ma. A pomáha mi aj profesionálne, pretože materiál vyprodukovaný ľuďmi z ÚPN sa stáva už prirodzenou súčasťou mojich hodín. Žiaci so zanietením počúvajú svedectvá, ktoré sa ešte podarilo zachytiť a ja im popri tom vysvetľujem, čo to je objektívna história a aký nesmierne dôležitý je jej význam. Mnohí, ktorí sa pýtali, načo sa, preboha, majú učiť dejepis, to už chápu.
Veľký kus roboty ÚPN už urobil, ešte väčší ho čaká.
Minule som sa na jednej nemenovanej internetovej stránke dočítala veci, za ktoré som sa hanbila, hoci som ich nepísala. Pomyslela som si so všetkou láskou v srdci: „Ach, tá Slovač blbá…“ „Múdri“, ktorí asi nemali čas sa vzdelávať, ale majú čas vysedávať „na nete“, písali, že sú rozhorčení, čo sa zas rieši. Vraj na čo nám nejaký ÚPN vôbec je? Čo z toho máme a aké peniaze tam idú… Ďalší dvadsiati prikývli: Áno, áno…zrušiť to by bolo najlepšie.
Cítim hnev, no pre iné dôvody. Tieto prieťahy, ktoré opäť predvádzala súčasná politická garnitúra, vnímam ako výsmech do tvárí serióznych pracovníkov, vedcov, historikov, všetkých, ktorí už v ÚPN aj mimo neho urobili kus práce. Kde sú? Kde je ich názor? Kde je tu odbornosť? Na základe čoho sa vo všeobecnosti posudzuje človek, ktorý má zastávať takúto funkciu? Prečo si svojich kandidátov nominujú politické strany a z nich sa má vybrať a bodka. Chcú sa infiltrovať do vnútra ďalšej inštitúcie, ktorá ešte funguje a nie je nimi „pokazená“? A čo to je za kandidáta, ktorého po čase stiahnu a nasadia nového? Pýtam sa, ako sa toto môže diať a čo sa s tým dá robiť? Naozaj neviem odpoveď, ale situácia ma neteší…
Za všetkým, či už za sochou Svätopluka na Bratislavskom hrade alebo za demagogickým rečnením toho ktorého poslanca, je skrytá snaha mať lepšie volebné preferencie, snaha robiť to, čo sa má, aby to ľudia videli. Jasný cieľ chcú dosiahnuť prostredníctvom zaručených ťahov, ktoré jednoducho fungujú. Najmä na laikov. (Veď v názore na Svätoplukovu sochu sa historická obec nikdy nezjednotila.) Prečo sa má téma dotýkať osôb v prezlečených kabátoch, keď ÚPN sa snaží poukazovať aj na zločiny bývalého režimu? Nie je správne, že sa z tejto voľby stal problém, ktorého riešenie mali v rukách „ficovci“ a opozícia. Seriózni vedci zatiaľ pracujú, zberajú materiály, vydávajú zborníky, štúdie a krútia nad tým všetkým hlavou.
Áno, ÚPN má svoj význam. Veľký význam. A o tom, kto mu šéfuje, by mali podľa zásluh a odborných znalostí rozhodovať vedci, ktorý tam pracujú. Ak sa oni zhodli na jednom z nastrčených kandidátov, prosím, vybrali. Lebo inak sa neviem ubrániť pocitu, že si tu len niekto dosadzuje svoje figúrky a že nie je rovnosť možností uplatnenia sa. Nevonia to dobre, ak je vo vnútri inštitúcie s takým dôležitým a zmysluplným poslaním príslušník strany… Tak to bolo už dakedy v minulosti. V istom období platilo, že nezáleží na tom, čo máš v hlave, ale odkiaľ pochádzaš, resp. kto ťa sem dosadil. K tomuto by sme sa nemali vracať. A pozrime sa…
(február 2013)