josephine

Ešte sú Vianoce

a svetlá stromčeka

hladia našu obývačku.

Cítim v ústach med.

Ešte láska je tu s nami,

my sme s ňou.

Bojujeme za pravdu,

hľadáme odpoveď.

Ešte ctíme

kľúče, heslá,

pamätníkov, čo tam stáli.

Neunesú naše bedrá

ešte pravdu zašlej slávy.

Revolúcia je stále čerstvá.

Za čo bojovali?

A čo z toho sa splnilo…?

Jar už je preč, prišlo leto,

O zime sa nám prisnilo…

A čo keď si naše deti  myslia,

že TOTO sme chceli…

toľko Nežných slov im ťaháme okolo uší…

Aby sme nepomreli…

Od smútku nad tým,

že o inom svete snívali sme v duši.

Ale ešte sú tu Vianoce.

Keď jedna prskavka dohorí,

zapáliš si druhú.

Ale kdeže!

Prskaviek už niet!

Náš strom pripomína dúhu.

Každý rok je inej farby.

Podľa módy všeho druhu.

Stromček babkin

tej je pravý.

Krásny, sladký,

láskou žiari.

V ňom sú túžby,

zopár vrások

a spomienky na spleť lások,

farebný a nemoderný,

z hory trochu zafúľaný.

Ten je pravý.

Pod ním plačem.

Staviam ho, kým ešte vládzem.

No sám som tu asi…

Kde sú dvaja bielovlasí?

Podeli sa.

Nevideli.

Ťažko žili,

ľahšie mreli.

Len sám svieti do ulice

a mne štípe slza líce.

Myslím na nich, na teba,

spomienka je bezbrehá.

Krásna,

bolí,

rana,

čo sa nezahojí.

Viac slov k tomu netreba…

Preč sú…

Ruky, čo ho stavali…

Ruky, čo tam štrngali…

Len slobodu hľadali.

Len Vianoce.

Fotku v rukách zovrieme,

koledy a modlitby,

išli s nimi do zeme.

Skandovali na námestí heslá.

Spievali o láske a slobode,

o víťazstve pravdy a páde zašlých.

Viem to,

hoci som tam nestál

No stáli tam naši…

My,

nová generácia

vítame ťa znova, demokracia,

vítame ťa teraz na oranžovo.

Nepríde znova revolúcia.

Z komunizmu je Kocúrkovo.

Žije s nami – Pretvárka,

mŕtvy je Kryl.

Aj Tatarka.